Snape a Nevillova žaba - 03 Snape

„Čo má toto znamenať,“ zasyčal čísi hlas nebezpečne, hrozivo.
Nahá žena prudko odskočila od muža v károvaných nohaviciach, v bledomodrej košeli s krátkymi hnedými vlasmi, červenými lícami, nedefinovateľne príťažlivým pohľadom a s nepomýliteľnými pozostatkami jej razantného úchopu (to predlaktie mal celé červené, skoro spálená koža... fakt!). Rýchlo preskočila pohľadom na prišelca.
Onemela. Prebleskovala pohľadom od jedného k druhému a nemohla uveriť vlastným očiam.
„Čo... kto... je...“
„Budem sa musieť porozprávať s Dumbledorom,“ povedal chlap v čiernom dlhom habite zlostne a prebodol muža v modrej košeli nenávistným pohľadom. „Poviete mi, čo to malo znamenať? Ak si potrebujete užiť niekde mimo domu, nájdite si láskavo iné miesto a iný čas. Vy tu máte, pokiaľ viem, čo najdôveryhodnejšie zastupovať moju osobu. Nespomínam si však, že by k mojim zvyklostiam patrilo vášnivé bozkávanie sa s nahou ženou uprostred pracovne. Alebo si nebodaj pamätáte, že by som vám za tie dva roky, čo sa poznáme, čosi podobné spomínal, pán Rickman?“ vytasil na neho Snape svoj najlepší sarkastický tón.
„Vy ste mi ohľadom svojej práce zabudli spomenúť už všeličo,“ poznamenal chladne. „Ale aby som vysvetlil situáciu. Pár hodín dozadu sa tu objavila úplne obyčajná ropucha, ktorú som zatvoril do jednej z klietok, no o pol noci sa zmenila na ženu a vrhla sa na mňa.“
„Hej, a tie ruky, čo ste mali na jej zadku, tie vám tam násilím prilepila. Ako inak...“ Snape ho prebodol pohŕdavým pohľadom a obrátil sa na ženu pred sebou. „Žaba? Aký druh?“
„Bufo viridis,“ povedala automaticky.
Snape si nervózne odfrkol, obrátil hlavu nahor a prevrátil oči. Prečo ho obklopuje toľko hlupákov! „Aký druh KÚZLA!“
„Neviem. Myslím, že to bola Neodvolateľná kliatba, ale nie som si istá. Poznáte rozprávku o žabom princovi? Tak toto bola taká trocha obrátená verzia. Nezmenil sa princ, ale predavačka zmrzliny v Šikmej uličke, a nemusí ma pobozkať dievča, ale princ. Inak sa každú polnoc, keď je mesiac v nove, zmením na ženu a ostanem tak do svitania, kedy sa zasa zmením na hnusnú ropuchu. Vždy sa snažím Nevillovi ujsť, keď viem, že má prísť táto zmena... Nie vždy to vyjde.“
„Kto je Neville?“
„Neville Longbottom, môj... majiteľ. Vlastní ma ako žabu. A predstavte si, on ma volá Trevor! Ale inak je milý, veľmi milý.“
„Tak na toho si posvietim,“ zamrmlal Severus Snape zlovestne a začal tak písať dejiny svojej povestnej neznášanlivosti Nevilla Longbottoma.
„A musím povedať, že tuto pán...“ ukázala na muža v modrej košeli.
„Alan Rickman, herec, teší ma,“ podal jej ruku a zhovievavo sa na ňu usmial.
„Pán Rickman sa ma zo začiatku naozaj veľmi snažil odstrčiť. Zo začiatku...“ zachichotala sa. „Ale viete ako to je... Žena, čo je niekoľko rokov ako žaba, a s času na čas sa vráti do... použiteľnej podoby, to nemá ľahké. Štyri roky...“ zamrmlala zamyslene.
Snape znechutene zavrtel hlavou.
„Nechápem, ako môžete nosiť tú maškarádu,“ kývol na Alanovu košeľu ofŕkanú od farieb.
„To isté si myslím ja o vás. Toto je náhodou veľmi pohodlné! Natáčal som v tom pár scén vo filme Januárový muž a mám tu košeľu celkom rád.“
„Tak si ju konečne vezmite domov aj s ostatnými vecami. Neviem, prečo by som tu mal ďalej skladovať tie vaše rárohy! Poviem Dumbledorovi, aby vás už nikdy nevolal. Taká hanba! Ak by sem prišiel nejaký študent a videl by vás takto... A kam ste dali tú parochňu! Prečo je v mojom najlepšom esenciálnom oleji? Prečo je vôbec v nejakom oleji!“
„Na zachovanie realistického vzhľadu.“
„Vypadnite! Vypadnite odtiaľto preč!“ vykríkol Snape nepríčetne a hodil po ňom jeho papiere plné kresieb. „A už sa nikdy nevracajte!“
„To sa dohodnite s Dumbledorom, on ma platí.“
„Tak hrajte jeho!“
„Každý čarodejník má vo svete len jedného muklovského dvojníka. Hoci, Dumbledore by zvládol aj dvoch...“ zamyslel sa. „Skrátka, vy máte mňa a buďte rád. Nie každý sa môže vypariť na týždeň na hory, kde si užíva s prostitútkou, zatiaľ čo jeho dvojník za neho maká.“
„Nikdy som nebol na horách, nikdy som nebol s prostitútkou a teraz okamžite vypadnite, lebo na vás skutočne použijem násilie!“
„Nikdy ste neboli na horách? To je škoda, to by ste mali niekedy skúsiť. Vyberte sa občas na dovolenku, prospelo by vám to. A nebojte sa, už idem,“ zamrmlal, odišiel sa obuť do spálne a pozbieral všetky svoje kresby. „Zbohom, slečna,“ rozlúčil sa, venoval Snapovi posledný tichý pohľad a odišiel. Dvere za sebou okázalo zabuchol. Však on ho ešte bude prosiť, aby sa vrátil...
„Teraz, keď sme konečne sami...“ zamrmlala žena zvodne a začala sa k Snapovi nebezpečne približovať.
„Držte sa odo mňa ďalej,“ namieril na ňu okamžite prútik. „Kedy sa premeníte späť na žabu?“
„Až ráno... Dovtedy máme mnoho času...“
„Povedal som, aby ste mi dali pokoj. Nič nebude. Ráno sa zmeníte pekne na žabu, ktorá si dúfam, zapamätá, že sa má tomuto miestu vyhýbať a vypadnete odtiaľto. A tomu vášmu Nevillovi sa neopovážte povedať ani slovo!“
„Škoda... Ste celkom chutný... Hlavne, keď sa hneváte,“ žmurkla na neho, no keď videla jeho neprístupný a odhodlaný výraz, sklamane zvesila plecia a sklonila hlavu. „Mohli by ste mi dať aspoň nejaké šaty, kým svitne?“
Chvíľu na ňu hľadel, uvažoval, či jej odpovedať nie a dopriať si tak dlhšiu možnosť mať v pracovni nahú ženu, ale napokon prikývol a odišiel jej pre jeden z habitov.
„Ďakujem,“ povedala, keď sa obliekla a sadla si oproti nemu.
„Mám nejakú prácu, takže ak chcete počkať na svitanie u mňa, tam v rohu je stolička,“ ukázal jej a sám si sadol za stôl ku knihe, kvôli ktorej sa musel náhle vrátiť z dôležitej Dumbledorovej misie.